Relácia “Ako ďalej?” diel 160

Zhodneme sa, že otázka morálky v týchto debatách je kľúčová. Stále mám pocit, že mechanizmus fungovania morálky, jej vznik, definíciu, postupné úpravy, prispôsobovanie jej pravidiel a aplikácie do života nie sú v týchto dišputách úplne jasné. Myslím si ale, že to je základ, bez ktorého sa nedá budovať nadstavba.
Odmietam teóriu, že človek sa rodí morálny. Možno si duša niečo prináša z minulých životov, ale to sú skôr výzvy, možnosti, osobnostné črty povahy, génové predispozície, možno i plán predbežných príležitostí pre budúce poslanie. Ale zásady morálky dostáva ľudské mláďa až po narodení. Človek sa morálnym, prípadne nemorálnym stáva až výchovou, dozrievaním, rozhodovaním sa na životných križovatkách o smerovaní svojej osobnosti. Pri rozhodovaní, na základe predchádzajúcich podnetov, skúseností, duševných, fyzických možností a mnohých iných, často v podvedomí skrytých podnetov niekam smeruje. Toto rozhodovanie môže byť viac alebo menej morálne z hľadiska vonkajšieho pozorovateľa, resp. obecnej morálky konkrétnej spoločnosti ľudí.

Podľa mňa je morálka súbor pravidiel skupiny ľudí, ktorých budovanie, dodržiavanie vyplýva z historických skúseností, potrieb fungovania spoločnosti, pri dlhodobom pôsobení zmysluplných, uznávaných hraníc pre správanie sa členov spoločnosti.

Pravidlá môžu vznikať na základe rôznych pohnútok, napr. „Nerob inému to, čo nechceš aby robil iný tebe.“ „Ak chceš žiť v tejto komunite, správaj sa k iným priateľsky, bratsky.“ Inak ťa vyženú. Alebo komunita zanikne vo vnútorných deštruktívnych sporoch, prípadne likvidáciou nepriateľom, živlami… Nič také zlé nechcem, preto sa chovám slušne, v súlade s morálnymi pravidlami tlupy, obce, národa…

Morálka nie je vec nemenná. Napr. „Právo prvej noci“ v stredoveku bolo morálne, no dnes je to nemorálny hnus. Zásady morálky sa môžu rodiť i veľmi drasticky, napr. „Previnilcovi, ktorý niečo ukradne odtnú pravú ruku!“ Počas stáročí sa kradnutie takmer stratilo v danej oblasti, hoci odtínanie rúk sa už dávno nepraktizuje. I tak zostalo v povedomí komunity „Kradnutie je nemorálne, kradoš je fuj.“
Vo svojich úvahách sa odvolávate na pôsobenie božích, vesmírnych nadpozemských pravidiel. Tie triviálne, základné možno také sú, veď ich dodržiavajú indiáni, černosi, európania i aziati. Možno im to ale nediktoval niekto z vesmíru, ale život v podobných podmienkach ich/nás k nim doviedol.
Vieme teda stanovovať, plánovať morálny kredit politika, šéfa občiny, prípadne úradníka o 150, 500 rokov neskôr? Nemali by sme skôr myslieť na body cesty smerujúcej do budúcnosti ale také, ktoré dnes už teoreticky aspoň v náznakoch vidíme? Vieme odhadnúť morálne pravidlá v ďalekej budúcnosti?

Problém je ako vybrať morálne osôby do riadiacich funkcii. Myslím si, že nie je dôležité ako takú osobu vybrať, ale skôr ako tej funkcii postaviť hranice, kritéria fungovania tak, že nebude môcť vybočiť z týchto morálnych mantinelov, resp. ako zabezpečiť nápravu, účinný trest ak úmyselne vybočí. To zabezpečí i výchovu morálnych osobností, lebo tak ako odstrašujúci príklad „odťatej pravej ruky“ bude nad nemorálnym konaním osôb vysieť strašiak prísne stanovených a prísne dodržiavaných mantinelov.

Odporúčam preto zaoberať sa viac mechanizmom stavania účinných hraníc konania vo verejných funkciách ako výberom morálnych osôb do funkcii. Zvlášť v dnešnej dobe keď je takýchto osôb ako šafranu.

Váš rozkol/nezhoda vznikla v tom, čo som načrtol pod reláciou č. 155: „Tvoríme to, čo bude platiť v novej spoločnosti, alebo návod na to, ako tam prísť?“

Igor rozjíma nad svetom potom – keď sa nám už podarí vytvoriť novú spoločnosť a tá bude fungovať na prirodzených princípoch.

Tóno je v prítomnosti – teraz, keď máme nedokonalosť členov spoločnosti (ich mravné či iné kvality nie sú na dostatočnej úrovni).
Preto T hľadá iné mechanizmy na ich udržanie v želateľných mantineloch.

PS: S právom prvej noci to môže byť ináč, než nám predostreli plagiátori HiSTORYje. Chcú v nás vyvolať odpor k telegónii.