Môj syn ma po rokoch prekonal. Musí to tak byť, uvedomujem si, že bez toho by pokrok nebol možný. Deti by mali prekonať svojich rodičov. Ale pôvodne to bolo veľmi ťažké, veď odišiel zo školy v treťom ročníku. Bez maturity! Mal nevýslovný odpor ku škole a v auguste 2017 odišiel do Anglicka. V noci triedil zemiaky, cez deň umýval autá. Po pol roku mi do telefónu povedal:“ Neboj sa oci, budem milionár, prídem pre teba do školy a už nikdy sa tam nebudeš musieť vrátiť, nemusíš predsa učiť až do dôchodku. Kúpime si niekde uprostred prírody pri potoku domček a budeme hospodáriť. Budeme šťastní. Už nikdy nebudeme musieť robiť niečo, čo nás nebaví, čo nemá zmysel. Len to tu musím vydržať. Je to tu ťažké, všetko je drahé. Samostatné kohútiky na teplú a studenú vodu, a to ani neviem, či tú vodu môžem piť, vraj je recyklovaná z odpadovej…“Všetko je ohradené, ani do lesa sa nesmiem ísť prejsť. Mám ťa rád.“ Nuž hľadá sa, pomyslel som si. Snáď sa mu to podarí.
„Jestvuje krajina, kde žijú slobodní ľudia žijúci v súlade s Vesmírom, so Zemou, so sebou. Sú k sebe dobrí a pomáhajú si. V spoločnosti vládne spolupatričnosť a súcit. Krajinu spravujú múdri ľudia, vedení vnútornou duchovnou silou Mravnosti a Svedomia. Slovo má svoj význam a silu, pohľad do očí a stisk ruky má taký účinok, že písané záväzky nie sú potrebné.